Rímskokatolícka farnosť Povýšenia svätého Kríža

Vitajte na webe farnosti Dvorníky

Farský kostol v Dvorníkoch

Patrocínium: Povýšenie svätého Kríža

Filiálka Šalgočka

Kostol sv. Terézie Veľkej (1720)

Filiálka Zemianske Sady

Kostol Panny Márie Ružencovej (2000)

Sviatosti a pohreb

Napísal: Andrej Macho
Ostatná aktualizácia: 17 august 2023
Napísané: 04 august 2018
Krst malých detí

Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu, ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa údmi Krista, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní. /KKC 1213/
Rodičia sú povinní postarať sa, by deti boli pokrstené v prvých týždňoch; čím skôr po narodení, ba ešte predtým sa majú obrátiť na farára, aby požiadali o sviatosť pre dieťa a aby sa na ňu náležite pripravili. /KKP 867/

Dieťa má byť pokrstené vo vlastnom farskom kostole rodičov, teda tam kde majú trvalé bydlisko, a spolu s krstnými rodičmi majú byť riadne poučení o význame tejto sviatosti. Treba dbať aj o to, aby sa dieťaťu nedávalo meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu. Má to byť podľa možnosti kresťanské meno, teda meno niektorého kresťanského svätca, ktorý bude dieťaťu aj patrónom.

Po pôrode čím skôr nech prídu obidvaja, alebo aspoň jeden z rodičov na faru alebo po sv. omšiach požiadať o krst. Treba priniesť rodný list dieťaťa (stačí aj fotokópia).

Podľa cirkevného práva, aby bol niekto pripustený na prijatie úlohy krstného rodiča, je potrebné, aby:

• zavŕšil šestnásty rok života;
• bol katolík, aby bol už na birmovke a svätom prijímaní;
• viedol život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať;
• ak žije v manželstve, mal cirkevný sobáš;
• nesmie to byť otec či matka dieťaťa;
• nesmie byť v cirkevnom treste alebo vylúčený z účasti na sviatostiach (napríklad rozvedený a znovu civilne zosobášený).

Ak sú krstní rodičia dvaja, musí to byť jeden muž a jedna žena, hoci nemusia byť manželmi (platí však podmienka o cirkevnom sobáši). Ten kto nespĺňa podmienky na krstného rodiča, nemôže túto úlohu pri krste zastávať. Môže byť iba svedkom krstu, ktorý iba dosvedčuje prijatie krstu.

Krst sa prihlasuje osobne na fare (rodičia). Krst sa udeľuje v nedeľu po farskej sv. omši (11:15 hod.) alebo osobne po dohovore s kňazom aj vo filiálnych kostoloch.

Krst detí a mladých v školskom veku
Ako sa dať pokrstiť, keď už mám viac než sedem rokov? Žiadatelia o sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie, ktorí už dovŕšili siedmy rok veku, majú sa prihlásiť do katechumenátu na farskom úrade. Je to Kristova škola viery a kresťanského života. Pritom je samozrejmé, že u detí od 7 do 14 rokov žiadosť podporia rodičia, alebo jej aspoň vyslovene neodporujú. Prihlásiť sa do stavu katechumenov sa žiadatelia o sviatosti uvedenia do kresťanského života môžu na fare. Počas obdobia katechumenátu si katechumen vyberie ručiteľa (patróna), ktorý ho má doprevádzať týmto obdobím, až po prijatie sviatostí. Tento má spĺňať podmienky krstného rodiča.
Krst dospelých
Od začiatkov Cirkvi je krst dospelých najbežnejší tam, kde sa iba nedávno začalo hlásanie evanjelia. Katechumenát (príprava na krst) má v tomto prípade dôležité miesto. Keďže je uvádzaním do viery a do kresťanského života, má pripraviť na prijatie Božieho daru v krste, birmovaní a Eucharistii. Katechumenát alebo formácia katechumenov má za cieľ umožniť im, aby ako odpoveď na Božiu iniciatívu a v spojení s určitým cirkevným spoločenstvom priviedli k zrelosti svoje obrátenie a svoju vieru.
           Ide o formáciu celého kresťanského života, ktorou „sa učeníci spájajú s Kristom, svojím Učiteľom. Preto treba katechumenov náležite zasväcovať do tajomstva spásy a do mravného života podľa evanjelia a posvätnými obradmi, ktoré sa majú sláviť postupne, treba ich uvádzať do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu.“ Katechumeni „sú už spojení s Cirkvou, už patria do Kristovej rodiny a nezriedka už žijú životom viery, nádeje a lásky“. „Matka Cirkev ich už ako svojich zahŕňa láskou a starostlivosťou.“ /KKC 1246-124/
Dospelí, ktorí by chceli prijať sviatosť krstu, birmovania a Eucharistie, môžu sa prísť prihlásiť na fare. 
Sviatosť birmovania

Kán. 889 - § 1. Prijať birmovanie je schopný každý pokrstený a jedine pokrstený, ktorý ešte nie je birmovaný.
                    § 2. Aby niekto mimo nebezpečenstva smrti dovolene prijal birmovanie,vyžaduje sa, aby ak je schopný používať rozum, bol vhodne poučený,riadne disponovaný a vedel obnoviť krstné sľuby.

Kán. 890 - Veriaci sú povinní túto sviatosť prijať v pravom čase; rodičia, duchovní pastieri, predovšetkým farári sa majú starať,aby veriaci boli na jej prijatie riadne vyučení a v príhodnom čase k nej pristúpili.

Birmovný rodič:

          Kán. 893 - § 1. Aby niekto plnil úlohu birmovného rodiča, je potrebné, aby vyhovoval podmienkam, o ktorých sa hovorí v kán. 874.(Kán. 874 - § 1. Aby niekto bol pripustený na prijatie úlohy krstného rodiča, je potrebné:

1. aby ho určil sám krstenec alebo jeho rodičia, alebo ich zástupca, alebo ak títo chýbajú, farár alebo vysluhovateľ, a aby bol schopný a mal úmysel plniť túto úlohu;

2. aby zavŕšil šestnásty rok života, ak diecézny biskup nestanovil iný vek alebo ak sa farár alebo vysluhovateľ domnievajú, že z oprávneného dôvodu treba pripustiť výnimku;

3. aby bol katolík, pobirmovaný a ktorý už prijal najsvätejšiu Eucharistiu, a viedol život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať;

4. aby nebol postihnutý nijakým kánonickým trestom, zákonne uloženým alebo vyhláseným;

5. aby nebol otcom alebo matkou krstenca.

                             § 2. Je užitočné za birmovného rodiča vziať toho, kto pri krste prijal úlohu krstného rodiča.

Birmovné meno:

              Skôr ako pristúpi birmovanec na birmovku je potrebné, aby si vybral svojho birmovného patróna. Je to niektorý svätý alebo svätá, ktorého pozná a je pre neho vzorom kresťanského života. Tento svätec sa od birmovky stane nielen jeho vzorom, ale tiež jeho priateľom v nebi, ktorý sa neho u Boha modlí, prosí za neho a pomáha mu z neba. Pri voľbe svojho birmovného mena musím pamätať na nasledovné zásady:

• Birmovné meno si nedávam podľa svojich príbuzných alebo kamarátov, ale volím si ho spomedzi svätých.

• Svojho birmovného patróna si nevolím na základe toho, že sa mi páči jeho meno, ale preto, že si beriem poučenie z jeho života (možno mám s ním podobný životný príbeh).

• Vo voľbe birmovného patróna musím byť slobodný, nik ma nemôže nútiť ani obmedzovať v tom, koho si vyvolím.

• Skôr ako sa definitívne rozhodneš pre niektorého svätého patróna, prečítaj si jeho životopis.

• Má to byť iný svätec, ako je jeho krstný patrón.

               Prihlasovanie, začiatok prípravy a dátum udelenia sviatosti birmovania, bude vždy vyhlásený vo farských oznamoch i na web stránke farnosti.

Sviatosť zmierenia

           Sviatosť zmierenia je možné prijať každý deň 30 min. pred sv. omšou alebo na požiadanie po sv. omši v sakristii.
V prvopiatkovom týždni sa spovedá podľa oznamov.

Vysluhovanie vianočnej a veľkonočnej sv. zmierenia bude vždy vyhlásené vo farských oznamoch.

           Odpustenie hriechov spáchaných po krste sa udeľuje osobitnou sviatosťou, ktorá sa volá sviatosť obrátenia, sviatosť svätej spovede, sviatosť pokánia alebo zmierenia. Kto pácha hriech, uráža Božiu česť a lásku, svoju vlastnú dôstojnosť človeka, ktorý je povolaný, aby bol Božím synom, a narúša duchovné zdravie Cirkvi, ktorej každý kresťan má byť živým kmeňom. Návrat do spoločenstva s Bohom, ktoré človek stratil hriechom, je proces, ktorý vzniká z milosti Boha plného milosrdenstva a starostlivého o spásu ľudí. Tento vzácny dar treba vyprosovať pre seba aj pre druhých. Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť nad spáchaným hriechom a odpor voči nemu, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti; živí sa nádejou na Božie milosrdenstvo.

            Sviatosť pokánia sa skladá z troch úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok, a z kňazského rozhrešenia. Úkony kajúcnika sú: ľútosť, spoveď čiže vyznanie hriechov kňazovi a predsavzatie, zadosťučinenie a skutky zadosťučinenia. Kto chce dosiahnuť zmierenie s Bohom a s nevestou Krista - Cirkvou, musí vyznať kňazovi všetky ťažké hriechy, z ktorých sa ešte nespovedal a na ktoré sa rozpamätá po starostlivom spytovaní svedomia.

Sviatosť Eucharistie (sv. prijímanie)

          V súčasnosti býva zvykom, že vhodne pripravené deti môžu prijať Ježiša Krista prítomného v Eucharistii. Pre prijímanie detí je významný druhý dokument Quam Singulari, ktorý je svedectvom pastierskej lásky svätého pápeža Pia X. K deťom.  Tento dokument vydala Kongregácia pre sviatosti 8. augusta 1910 na príkaz pápeža Pia X. V tomto dokumente pápež stanovil, že vekom rozlišovania pre vykonanie spovede a prijatie Eucharistie, je vek dieťaťa, kedy začína logicky uvažovať, čiže viacmenej siedmy rok života,a od tohto času začína dieťa zaväzovať prikázanie týkajúce sa spovede a svätého prijímania. Ak dieťa preukáže dostatočné rozoznávacie schopnosti, je možné vek znížiť. Ďalej tento dokument ustanovuje, že k prvej spovedi a k prvému svätému prijímaniu nie je nutné, aby dieťa poznalo kresťanské učenie dokonale. Dieťa sa má s katechizmom oboznamovať postupne vzhľadom na svoje schopnosti.

         Poznanie princípov náboženstva, potrebné dieťaťu k zodpovednému pripraveniu sa na prvé sväté prijímanie, má byť také, aby si dieťa náležite k svojmu rozumovému vývinu osvojilo pravdy viery potrebné k spáse a  rozlišujúc eucharistický chlieb od obyčajného, pozemského chleba, mohlo pristúpiť k najsvätejšej Eucharistii s nábožnosťou akej je schopné vo svojom veku.

         V dokumente sa spomína aj úloha rodičov dieťaťa, kňazov a učiteľov pripravujúcich deti na prijímanie. Sú to predovšetkým rodičia a kňaz, ktorí sa majú postarať a správnu prípravu dieťaťa na prijatie Eucharistie, ony majú právo rozhodnúť o tom, či je dieťa schopné pristúpiť k Pánovmu stolu. Starostlivosť o deti nekončí len prvým svätým prijímaním, ale je vhodné, aby deti aj po prvom svätom prijímaní pristupovali často k Pánovmu stolu.

         O tento pápežov dokument sa opierajú aj dva kánony Kódexu kánonického práva. „Aby sa najsvätejšia Eucharistia mohla vysluhovať deťom, vyžadujú sa od nich dostačujúce vedomosti a dôkladná príprava, tak aby primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou a nábožne mohli prijímať Pánovo telo. Deťom však nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti možno vyslúžiť najsvätejšiu Eucharistiu, ak môžu rozoznať Kristovo telo od obyčajného pokrmu a prijímanie úctivo prijať.“

„Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí používania rozumu náležite pripravili a čo najskôr sa po predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto božským pokrmom; úlohou farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené."

           Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí vydala v Ríme 25. marca roku 2004 inštrukciu Redemptionis Sacramentum, ktorá sa zaoberá niektorými predpismi týkajúcimi sa sviatosti Eucharistie.   V tomto dokumente je spomenutá aj oblasť prijímania Eucharistie deťmi. Prvému svätému prijímaniu detí má vždy predchádzať sviatostná spoveď a rozhrešenie. Prvé sväté prijímanie má vždy vysluhovať kňaz a nikdy nie mimo slávenia omše. Okrem výnimočných prípadov sa prvé sväté prijímanie menej vhodne udeľuje na Zelený štvrtok, pri večernej omši na pamiatku Pánovej večere. Lepšie je vybrať niektorý iný deň, napríklad Druhú až Šiestu veľkonočnú nedeľu alebo Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, alebo nedele v Cezročnom období, keďže deň Pána sa správne považuje za deň Eucharistie. K prijatiu svätej Eucharistie nemajú pristupovať: „deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré“ kňaz „nepovažuje za dostatočne pripravené“.
Predsa však, ak sa stane, že sa niektoré dieťa vzhľadom na vek výnimočne pokladá za zrelé na prijatie sviatosti, netreba mu odoprieť sväté prijímanie, len nech je dostatočne poučené.

           Začiatok prípravy a dátum udelenia sviatosti Eucharistie, bude vždy vyhlásený vo farských oznamoch i na web stránke farnosti.
Sv. prijímanie bude v mesiaci máj po dohovore s rodičmi.

Sviatosť manželstva

Sobáš treba zahlásiť na farskom úrade aspoň tri mesiace pred zamýšľaným termínom.

         1. Bezprostredná príprava na sobáš obsahuje stretnutia s kňazom po osobnom dohovore..

         2. Snúbenci sú pozvaní zopakovať si základné vedomosti z náboženstva a duchovne sa pripravovať na sobáš pravidelnou osobnou modlitbou a účasťou na nedeľných bohoslužbách.

         3. Na fare sa spíše cirkevná zápisnica. Táto platí len pre cirkevné účely.

         4. Je potrebné priniesť krstný list tých stránok, ktoré sú pokrstené.

         5. V prípade, že ani jeden zo snúbencov nemá trvalý pobyt v Dvorníkoch, musí si jeden zo snúbencov vypýtať prepustenie na sobáš od farára farnosti, do ktorej patrí podľa trvalého pobytu.

         6. V prípade, že jeden zo snúbencov je nepokrstený, alebo nie je katolík, je treba žiadať o dišpenz resp. povolenie uzatvoriť cirkevný sobáš na Arcibiskupský úrad. Farár túto žiadosť napíše v mene snúbencov, ktorí ju musia podpísať spolu s dvomi svedkami, ktorých si privedú na faru.

         7. Na matričnom úrade v obci sobáša treba v pracovnom čase vypísať najneskôr dva týždne pred sobášom štátnu zápisnicu. Na jej vyplnenie treba platný občianky preukaz a platný rodný list.
             Treba tiež údaje o obidvoch svedkoch: fotokópia oboch strán občianskeho preukazu. Treba, aby snúbenci išli na matriku spolu. Vypísanú štátnu zápisnicu treba potom priniesť na farský úrad pri najbližšom stretnutí.

         Prvý pracovný deň po sobáši je podpísaná štátna zápisnica odovzdaná na matričnom úrade, kde si následne môžu novomanželia vypýtať úradné potvrdenie o uzatvorení manželstva.

Sviatosť pomazania chorých

         Má udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti, súvisiace s chorobou alebo starobou. Prijať sväté pomazania má veriaci už vtedy, keď je vážnejšie chorý.

         Podstata slávenia tejto sviatosti spočíva v pomazaní chorého posväteným olejom na čelo a ruky (v rímskom obrade), ale aj na iné časti tela (vo východnom obrade) a vo sviatostných slovách, ktoré sprevádzajú pomazania.

Účinky sviatostného pomazania, ktoré človek prijíma, sú:

• Zjednotenie trpiaceho s Kristovým umučením pre vlastné dobro chorého i pre dobro celej Cirkvi;

• Posilnenie, pokoj, odvaha kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;

• Odpustenie hriechov, ak chorý už nemohol prijať sviatosť pokánia; návrat zdravia, ak to zodpovedá duchovnej spáse;

• Príprava na prechod do večného života.

         „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ (Jak 5, 14-15)

         Pri vysluhovaní sviatosti pomazania chorých by človek nemal ostať s kňazom sám, lebo táto sviatosť sa má sláviť v spoločenstve. Chorý by mal byť obklopený príbuznými alebo veriacimi z cirkevného spoločenstva a tí by sa mali usilovať o príjemnú duchovnú atmosféru, v ktorej by cítil ich blízkosť a duchovnú spolupatričnosť. Ak je chorý v nebezpečenstve smrti, o to naliehavejšou povinnosťou príbuzných či veriacich z cirkevného spoločenstva je zavolať kňaza.

         Prirodzene, že je lepšie zavolať kňaza skôr, aby mohol chorý prijať sviatosti pri plnom vedomí, no keď sa to nestihne a chorý je už v stave agónie, aj vtedy je potrebné kňaza zavolať. Hoci sa už dotyčný nemôže spovedať, kňaz s ním vzbudí ľútosť, dá mu rozhrešenie a udelí mu úplne odpustky. Vyslúžením sviatosti pomazania chorých mu môže sprostredkovať osobitnú Božiu milosť - odpustenie hriechov, ak to chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia - ktorá pôsobí aj vtedy, ak sa táto sviatosť udeľuje človekovi v bezvedomí.

         Keď je už jasné, že dotyčný zomrel, vtedy kňaz nemôže vyslúžiť sviatosť pomazania chorých, ale do určitého času od okamihu smrti môže dať zomrelému podmienečné rozhrešenie. V prípade, že od smrti človeka uplynul dlhší čas, kňaz môže prísť do rodiny zosnulého na pastoračnú návštevu, ktorej cieľom je pomodliť sa za spásu jeho duše a povzbudiť pozostalých v nádeji na opätovné stretnutie s ním vo večnosti.

         Sviatostné pomazanie nemožno brať ako nejaký magický obrad, ktorý automaticky zaručuje chorému uzdravenie. Pomazanie chorých je v prvom rade sviatosťou viery. Viera pohýna chorého prijať svoju časť utrpenia a splniť svoje poslanie v Cirkvi: upozorniť zdravých na podstatné a trvalé hodnoty, o ktoré sa treba starať, vyzdvihnúť pravdu, že len Kristovo umučenie a zmŕtvychvstanie, s ktorým sa spájame, môže zachrániť náš smrteľný život od prázdnoty a napokon obohacovať Boží ľud o zásluhy utrpenia.

         Sviatosť sa v našej farnosti spravidla vysluhuje v období pôstu pred Veľkou Nocou v kostole pri sv. omši. Vtedy ju môže prijať každý, kto dovŕšil 60-ty rok veku života alebo sa nachádza v ťažkom zdravotnom stave. Jednou z podmienok je, aby prijímateľ sviatosti bol v stave posväcujúcej milosti. (sv. spoveď pred prijatím sviatosti) Upresnenie bude ohlásené vo farských oznamoch. Tí, ktorí sú prihlásení ako chorí a nevládni a v prvopiatkovom týždni prijímajú sviatosť zmierenia a Eucharistie, sviatosť pomazania chorých prijímajú pred Vianocami a Veľkou Nocou.

V prípade súrneho zaopatrenia chorého a zomierajúceho je možné volať na tel. číslo uvedené v kontaktoch.

Pohreb
       Pozostalí, ktorí vybavujú pohreb prídu nahlásiť základné údaje zosnulého na farský úrad. Termín pohrebu určí kňaz spolu s rodinou a danou pohrebnou službou, ktorá zabezpečuje všetky náležitosti. Je potrebné, aby pozostalí priniesli doklad s názvom „List o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí” na farský úrad. Po pohrebnom obrade sa údaje o zosnulom zapíšu do pohrebnej matriky na farskom úrade.

Hore